Jedlá lesná záhrada ako vrchol permakultúrneho umenia

V permakultúre sa často používajú pojmy ako jedla lesná záhrada či  jedlý les. Toto pomenovanie je pre nášho bežného záhradkárskeho smrteľníka len veľmi ťažko uchopiteľné. Človek doslova loví v mysli a snaží sa nájsť asociáciu k tomuto slovnému spojeniu  z jeho doteraz známeho pestovateľského života.  Poviete si – no moment – hovoríme tu o lese, či o záhrade? Ak ide o les –  to sa mám akože kŕmiť bukvicami, či  jedlými korienkami  a pestovať divoké malinčie. No a v prípade,  ak je to záhrada, čo nám je predsa len bližšie,  tak človeku napadá otázka  – čo  má  záhrada spoločné s lesom. Akože, mám mať záhradu niekde  pod lesom, či mám do nej vysadiť buky a duby, či ako? No mnoho otázok prichádza a odpovede hlava neberie.

Takto aspoň nejako som to mala ja. Pravdupovediac veľmi dlho mi to trvalo – doslova niekoľko rokov, kým mi koncept jedlej lesnej záhrady začal dávať zmysel. Dovtedy mi to pripadalo ako alternatíva pre pár uletencov, ktorí sú už ozaj ochotní žiť len z divokých rajčín, chrenu, topinambur, húb  a jedlých gaštanov. Prepáčte , ale pri tejto predstave mi okamžite začne škvŕkať v bruchu. A tak som sa tejto permakultúrnej témy  a jej využitia v našej záhrade chcela vzdať hneď na úvod. A to by bola veľká škoda! Prečo je teda dobre poznať tento spôsob hospodárenia?

Sukcesia ako nemenný zákon

Na to, aby som to mohla vysvetliť začnem veľmi často opakovaným pojmom v permakultúre a tým je sukcesia. Vyskúšam to vysvetliť nie poučkami, ale svojimi vlastnými slovami. Príroda pri osídľovaní holej krajiny funguje vždy rovnakým spôsobom.  Holá krajina znamená  odokrytá pôda, či už preto lebo bola zoraná či zrýľovaná, alebo ju zasiahol požiar, alebo je to miesto, kde sa uprostred lesa vyvrátil  starý strom a pri jeho koreňoch ostala čistinka alebo sa tam  prednedávnom zosunula  pôda.  Výsledkom je proste krajina zdanlivo bez života. Nech je dôvod akýkoľvek, príroda  zapína svoje poplašné zariadenie. Holá pôda totižto znamená stav ohrozenia. Je to ako čerstvá rana na našom tele, kde sa takisto zapína ochranný maják a telo robí všetko preto, aby do pár hodín boľavé miesto zacelilo. A to robí aj príroda.

Postupuje  vždy rovnako – a to myslím doslova. ROVNAKO.  Je to tak čitateľné a predvídateľné, že je až hlúpe od nás,  keď s tým chceme bojovať. Takže čo sa deje, keď je pôda holá, odokrytá, zoraná, spálená…? Najskôr sa  príroda  snaží zachrániť základné životné funkcie. Poznáte to – ticho, teplo, tekutiny. To platí u ľudí. Príroda pošle rastliny, ktoré zabezpečia živiny v pôde. Keďže na povrchu sa žiadne živiny nenachádzajú, v podstate bola ornica zničená, potrebuje poslať tých najodolnejších, ktorí sú schopní vytiahnuť svojimi koreňmi výživu z hĺbok až na povrch. A tak pošle pýr. Tohto pána všetci orajúci záhradkári veľmi dobre poznajú a stále sa s ním hnevajú. Že reku, prečo sa on stále vracia, keď oni ho aj dvakrát ročne zorú a on tam stále je. Nuž preto, lebo ho takto  svojou orbou stále pozývajú na návštevu.

Ale teraz si predstavte, že neorieme a pôdu už necháme tak. Čo sa stane ?  Pýr – permoník si odrobí nejakú dobu svoju hĺbkovú činnosť a ustúpi ďalším rastlinám. Medzitým tam začnú rásť rastliny ako púpava, skorocel, čakanka, žihľava a mnoho ďalších, ktoré takisto liečia odhalenú pôdu. Ak si tento kúsok zeme stále nevšímame, dávame priestor vyrásť ďalšiemu poschodiu a to sú vyššie bylinné rastliny – kostihoj, zlatobyľ, vŕbovka, na vlhkých miestach mäta a iné vytrvalé byliny. Tieto už majú stále hustejšie olistenie a sú zdrojom úkrytu aj pre vtáky a hmyz. Objem biomasy, teda zhnité listy a stonky rastlín, na povrchu pôdy  stále narastá .   Pôda tak  získava stále viac na svojej úrodnosti. Nikto tam nerýľuje, nikto nechodí s kýblikom kompostu, nikto nelikviduje uschnuté stonky a hlavne nikto neorie. Postupne sa dostávajú na rad nízke kry, s tuhšími stonkami  a začínajú vytvárať nepriechodnú zeleň -trnky, malinčie, šípy.   Pribúda živočíchov, ktorí sa dokážu už v takomto mini lesíku uživiť, či bezpečne ukryť. A pomedzi ne začnú prerastať ďalšie poschodia silnejších krov – driene, hlohy, vŕby, liesky, bazy si neúnavne z tejto húštiny kliesnia cestu na svetlo sveta.  A biomasa zo stále väčšej olistenej plochy narastá, tým sa aj zvyšuje na zemi vrstva úrodnej pôdy. Avšak tam to nekončí. Do svojej sily sa dostávajú stromy – pionieri. Breza je jedným z typických odvážlivcov. V porovnaní s dubom, či bukom je jej životný cyklus oveľa kratší, avšak  odvážne si kliesni  cestu do  výšok, aby raz mohla ustúpiť  tým ozajstným dlhovekým obrom. Do toho sa zamotajú čerešne vtáčie, jarabiny, hraby a nakoniec, keď príde ich čas, sa nad všetkou tou krásou začnú pýšiť duby , či buky. Les je dospelý ! Hurá!

Práve sme si mohli  v priamom prenose odsledovať ako z bábätka s holým  zahlineným  zadočkom vyrastie niečo tak impozantné ako je les.  A toto je vzor, ktorý príroda neúnavne opakuje už milióny rokov – aspoň v našom klimatickom pásme. Konečnému vzhľadu priestoru  sa  v permakultúre hovorí  klimaxový stav. Teda aké to bude, až to všetko vyrastie. Toto je to, čo kreslíme, navrhujeme a plánujeme v našich permakultúrnych dizajnoch. Nie aké to bude, keď vám vyrastie trávnik, alebo aké to bude keď vám vyrastú ríbezle, alebo aké to bude ,keď dozrie muchovník, či dá prvé plody jabloň. My rátame aj s tým obrovským orechom, gaštanom, morušou či lipou, ktoré si užijú až vaše deti. A prečo to robíme? Lebo vieme, že príroda sa nezastaví. Ona neskončí niekde v štádiu zeleninovej záhradky na zoranej pôde. Pre ňu je to len začiatok, ako keď ráno vstanete a pretriete si oči.  A je jej úplne, ale úplne jedno, čo si vy o tom myslíte. Ona vie, že takto to je správne a hotovo. Keď toto záhradkár pochopí, tak až vtedy si môže hovoriť, že s prírodou nebojuje, ale s ňou spolupracuje.  No a tu sa dostávame vlastne opäť na začiatok.

Čo je to tá lesná jedlá záhrada?

Predstavte si seba ako stojíte s tou  múdrou Prírodou na zoranej záhrade. A ona ako vedúca celého zájazdu sa chystá vysadiť niečo, čo zachráni jej (!) odhalenú pôdu. Už by išla siahnuť po púpave či žihľave, ale vy jej do ruky podáte semienka byliniek, ktoré máte radi – teda nechtík, kapucínku či echinaceu alebo nejaký šalát, či  rukolu. Vidíte, že by rada teraz vysiala niečo hlbšie koreniace ako je pýr, podáte jej teda semienka chrenu,  mrkvy, petržlenu,  cvikle zeleru či paštrnáku… No potom sa jej zazdá, že by bolo dobré nejako rýchlo zakryť pôdu – napríklad lopúchmi. No vy ste už vytrénovaní permakultúrnici a radšej jej do ruky vysypete semienka tekvice, cukiet či plazivých uhoriek. Avšak Príroda pozerá na svoje dielo  a šomre si popod nos – stále málo biomasy!  A už rozmýšľa, čo by tam tak mohla vysiať.  Vy ste však pohotoví a radšej rovno vysadíte tie topinambury či kukuricu.  A v tom zbadáte, že milá múdra Príroda stále nie je spokojná a už by rada vysadila v blízkosti bylín nejaké nižšie kry  ako trnky a malinčie – vy ju však predbehnete a vysadíte namiesto toho ríbezle, kultúrne maliny, rakytníky, jostu či  kanadské čučoriedky. Keďže už začínate chápať túto hru, nečakáte na jej ďalší krok, ale pohotovo neďaleko od nich vysadíte muchovníky,  jedlé drienky, či liesky, bazu,  ostružinu.  A Príroda si teraz  dáva ruky v bok a hovorí si : aha! tento človek už začína chápať pravidlá mojej hry. A tak sa prizerá a vy v zápale hry dosádzate nižšie stromy – jablone, hrušky, ringloty, marhule a broskyne, dule, mišpule, slivky všemožných odrôd a nestíhate sa diviť ako vám to všetko pekne rastie.  A vás to stále viac a viac baví – cieľ vášho snaženia je stále bližšie. A tak si dovolíte vysadiť morušu, orechy, gaštany, vysokokmenné jablone, hrušky, čerešne,  a keď sa vám zachce tak aj lipu, či dub. Len tak – lebo viete, že môžete a že je to zábava. Teraz odstúpite od toho miesta, obzriete si ho a poviete si – niečo mi tam chýba. A v tom si spomeniete ! Nič sa tu neťahá, nie sú tu žiadne liany a tak opäť sadíte – fazule, hrach, vinič či tie exotickejšie ako sú mučenka, kiwi či schizandra. Všetko si tam nájde svoje miesto, ťahajú sa po stromoch, kukurici, blízkych terasách alebo pergolách. Ako tak hľadíte na to miesto, vidíte, že na presvetlených okrajoch vášho jedlého lesíka začínajú „samé“ rásť jedlé huby, na suchých slnečných miestach vyrástla dúška materina  a v tienistých zákutiach objavíte medvedí cesnak. Nesiali ste ich –  to vám „len“ tá múdra Príroda začala dôverovať a  „doťukla“ váš výtvor. Bez vašej snahy, bez vašej námahy. A vy pozeráte, doslova sa kocháte bohatstvom na svojich 500m2.  Kocháte sa klimaxovým stavom svojej jedlej lesnej záhrady. Sú v nej zákutia a tôňky,  ale aj oslnené miesta, voňavé kúty a hlavne veľa -preveľa jedla aj pre dve rodiny. A vy  rozmýšľate ako je možné, že ste toto neurobili už dávno.  Ako je možné, že ste chceli zastaviť nezastaviteľné. A múdra Príroda sa z diaľky na vás len usmieva a hovorí si – konečne tu je ďalší, ktorý to pochopil!

Duševný vývoj človeka vs. vývoj lesa

Ja by som proces sukcesie doslova prirovnala k duševnému vývoju človeka. Nerada škatuľkujem alebo paušalizujem, hovorím aj zo svojej vlastnej skúsenosti. Čím je človek v svojom duchu slobodnejší, čím  dovolí veciam plynúť a sa stať, tým je schopnejší vytvoriť bohatšiu Jedlú lesnú záhradu. Alebo inak,  čím si  sám dovolí byť dospelejšou bytosťou, tým dovolí dospieť aj svojej záhrade. A to doslova.

Pozrime sa na  to takto. Predstavte si krásny nový moderný dom s veľkou záhradou. Na tej záhrade je pestovaný trávnik  a okolo plota tuje. To je všetko. A teraz si predstavte človeka, starajúceho sa o túto  záhradu. Ja som takého raz videla. Po štyroch lozil po trávniku,  aby odhalil nevhodný typ trávy (rozumej burinu)  a tu hneď ručným strekáčikom postriekal nejakým Roundupom. Ako už teraz chápete, burina v jeho tráve bola prejavom potreby záhrady posunúť sa o úroveň vyššie. Ale ten človek to nechcel vidieť.  Radšej liezol po štyroch ako batoľa a všetky takéto zakázané prejavy prírody postriekal. Veď, čo ak by ho prerástla?

Poďme ďalej – predstavte si teraz majiteľa záhrady, ktorý okrem trávnika vlastní aj úhľadnú zeleninovú záhradu. Každý rok poctivo zorie, s boľavými krížmi vypleje. Už neštvornožkuje, ale kľačí. Na kolenách sa presúva po záhrade. Nemôže sa postaviť, lebo z tej výšky sa zle pleje. Ak by náhodou zbadal, že v jeho úhľadných riadkoch rastie niečo neplánované ako žihľava či podbeľ, hneď ho zúrivo vytrhne.  Nie –  naozaj ho tá príroda nechce nahnevať, ona zasa len chce pokročiť o krok ďalej k svojej dospelosti.

A tak prichádzame do záhrady  k záhradkárovi, ktorý má už na záhrade trávnik, zeleninové záhony a  dovolí si aj jedlé kry. Tieto kry oberá posediačky zo stoličky,  možno si k nim čupne. Tu už hovoríme o celkom pokrokovom záhradkárovi, ktorý svojej záhrade dovolil vyrásť  predsa len o level vyššie, dospieť viac. A záhrada, vrátane živočíchov v nej žijúcich sa začínajú cítiť dobre v tomto prostredí. Aj záhradník ma dobrý pocit z rastúcej hojnosti. Stále tu však niečo ešte chýba, stále tá záhrada ešte niečo vyžaduje.

Preto ideme ďalej a zastavíme sa v záhrade permakultúrneho záhradníka obľubujúceho jedlú lesnú záhradu. Majiteľ tejto záhrady umožnil v blízkosti svojho bylinkového trávnika, či šalátových záhonov, kúsok od jeho  zeleninovej záhrady, v tesnom objatí jedlých krov  narásť ovocným  stromom. Rastú v nej vysoké jablone, čerešne, hrušky, slivky či dokonca moruša. Kvety, bylinky, či jedlá zelenina sa prelínajú, neexistujú tu pevné hranice. A teraz sa pozrite na neho – je to hrdý človek. Stojí vzpriamene, tak ako stojí dospelý človek, vedomý si svojich schopností. S radosťou  si odtŕha zo stromu  jablko či hrušku. Kochá sa svojou záhradou a cíti, že ho celá záhrada napĺňa. Neodporuje, vezie sa na jednej vlne s prírodnými zákonmi. Dospel,  tak ako aj jeho záhrada.

Rozumieme tej paralele? Prečo nedovolíme svojej záhrade vyrásť do dospelosti? Máme strach, že nás prerastie? Alebo  máme strach, že stratíme nad ňou kontrolu? Či sme tak pyšní, že si myslíme, že vieme viac ako Príroda, ktorá svoje fungujúce pravidlá uplatňuje už mnoho tisíc rokov ? Predstavte si, že by ste zakázali narásť svojmu dieťaťu. Ako by to dopadlo?

A tak si dovolím, celú túto rozpravu o lesnom záhradníčení zakončiť slovami : Nakoľko vyspelý je záhradník, natoľko je dospelá  aj jeho záhrada.

Prajem vám krásne jarné prebúdzanie a nechajme svoju záhradu rásť. Čoskoro prídeme s ďalšími tipmi ako tvoriť krásnu jedlú záhradu bez strachu a bez driny.

Lenka

Share

Comments

  1. Lenka says:

    Najlepší návod na suseda je ísť vlastným príkladom. Suseda meniť nemusíte. Vyskušajte to inak, po svojom a sused možno bude zvedavo spoza plota pozerať čo to tam robíte. A časom keď zistí, že sa vám darí,možno sa pridá. Stačí začať v malom – treba tvoriť jedlé guildy -ostrovčeky jedlej zelene, kde rastú všetky lesné poschodia.
    Prajem všetko dobré

    • Lenka says:

      Pekný deň Monika,
      ďakujem velmi pekne. Venujeme sa predovšetkým návrhom permakultúrnych záhrad, ale aj konzultácie sú možné.
      Pekný deń.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *