Princípy permakultúry – 1. časť

Keď sa povie permakultúra, väčšina z nás si predstaví divokú, neusporiadanú záhradu, plnú „buriny“, kde-tu vytŕča paradajka, vedľa nej bazalka, kúsok odtiaľ paličky s fazuľou týčiace sa zo záhonov postavaných zo starých tehál,  a celá táto divočina je zahádzaná slamou.  Záhony alebo skleník  sú postavané zo starých opotrebovaných materiálov, akoby ani nebolo v dnešnej dobe dosť hobby obchodov! Tak aké princípy? Aké už len táto divokosť môže mať princípy, prípadne systém?

Áno, voľným okom nezainteresovaného pozorovateľa sa naozaj môže zdať, že permakultúrna záhrada nemá ani hlavu, ani pätu. Tak ako je možné, že to permakultúrnikom napriek tomu zdanlivému chaosu v ich záhrade funguje?

 Permakultúrny dizajn

Hoci sa zdá permakultúrna záhrada nedbalá alebo divoká, pravdou je že má presný rád. Každý jeden prvok v záhrade je vopred vymyslený a umiestnený tak, aby podporoval iné prvky a aj celý priestor. Na to, aby sme mali jasno čo a ako postaviť potrebujeme najskôr presný plán. Týmto plánom je permakultúrny dizajn. Keďže je to plán, je dobré si ho vytvoriť skôr ako sa vôbec do rekonštrukcie záhrady pustíme. Ak si na to trúfate sami, odporúčam navštíviť dizajnérsky kurz na Brdárke (alter-nativa.sk),  kde vás niečo také naučia alebo môžete osloviť jedného z certifikovaných dizajnérov.

Čo  takýto dizajn obsahuje?

Permakultúrny dizajn zohľadňuje predovšetkým prírodné podmienky, v ktorých sa pozemok nachádza. Ďalej pracuje s prírodnými živlami (ako si môžete prečítať aj v ďalších blogoch), ale počíta aj s činnosťou človeka v okolí – teda cestným ruchom, okolitou výstavbou, hospodárskym využívaním okolitých pozemkov, určuje vzájomné vzťahy medzi jednotlivými prvkami. A pri tomto všetkom sa permakutúrny dizajnér snaží zapojiť do dizajnu aj permakultúrne princípy, ktoré sú odpozorované z toho, ako funguje príroda, ako aj osvedčené systémy  závlahy, rastlinných vzťahov ,  prepojenia budov, zvierat a odpadov. Takisto by mal obsahovať časový sled udalostí, použité materiály a cenový odhad celého projektu. Celý dizajn sa však podriaďuje základným hodnotám permakultúry –  teda dobrým vzťahom s okolím, starostlivosťou o pôdu a zdieľaniu  svojich prebytkov, či znižovanie konzumu.

O prírodných živloch, ako aj o hodnotách permakultúry si môžete prečítať tu.  Avšak v tejto sérii článkov by som sa rada zamerala na princípy, ktoré sú využívané v permakultúrnom dizajne.

  1. Pracujte s prírodou, nie proti nej

Základom pre navrhnutie správneho dizajnu alebo usporiadania svojho pozemku je pozorovanie prírody. Skôr ako sa vôbec pustíme do úprav terénu alebo stavby domu je dôležité pozemok sledovať. Na poznanie vlastného pozemku nám však nebude stačiť mesiac ani dva. Príroda je živý organizmus a tak ju treba poznávať vo všetkých fázach. Príroda je ženského rodu, asi preto že sa naozaj podobá nám ženám – neustále sa mení, ale keď ju človek začne sledovať zistí, že tá zmena je cyklická , teda že niektoré javy sa nám na pozemku pravidelne opakujú.  Preto by sme mali svoj pozemok sledovať aspoň rok, tak aby sme ho poznali vo všetkých fázach dňa aj  ročných obdobiach ako aj ich prechodoch, kedy bývajú podmienky najvypätejšie. Treba poznať ako sa pozemok správa počas topenia snehov, v letných prívalových búrkach, v suchom lete, počas dlhotrvajúcich dažďov, sychravom jesennom počasí. Okrem toho v rámci pozemku spoznávame jednotlivé mikroklímy – kde sa mi najdlhšie drží sneh na jar, kde fúka severný vietor, kde sa mi stráca  alebo odteká voda, kde mám stále sucho alebo naopak vlhko? Okrem toho sledujeme kvalitu pôdy v jednotlivých častiach pozemku, aké máme podložie, ako vsakuje vodu. Na určenie vlastností pôdy nám dokáže pomôcť aj zloženie rastlín na pozemku. Vŕby, jelše, divá mäta budú rásť na vlhkých pozemkoch, materina dúška vám porastie skôr na suchej, piesčitej pôde, žihľava rastie na pôde bohatej na dusík, v okolí ihličnanov sa nachádza väčšinou kyslá pôda  atď. Nepotrebujeme naštudovať desiatky príručiek, lebo ani jedna nebude hovoriť konkrétne o vašom pozemku. Preto dôkladné pozorovanie pozemku je najlepšie riešenie ako s prírodou spolupracovať. Vďaka tomuto pozorovaniu budeme vedieť presne, kde vysadiť vetrolam, kde sa bude dariť jahodám, kde postaviť dom, tak aby netienil záhrade… Nebudem za každú cenu vysádzať rododendron, hortenzie alebo čučoriedky na najslnečnejšie miesto alebo  do ílovitej pôdy, lebo sa im tam proste nebude dariť. Typicky nepermakultúrne riešenie je nákup vriec s rašelinou, ktorú vysypú záhradníci do prichystanej jamy.  Príroda samozrejme bude okamžite pôdu uzdravovať, teda bude sa snažiť pôdu neutralizovať.  Takéto riešenie nie je trvalo udržateľné pretože, kyslá pôda na väčšine našich pozemkov nie je prirodzená a tak budem musieť stále nanovo dosýpať kupovanú rašelinu do pôdy. Okrem toho, že sa NE-permakultúrne nadrieme, keď budeme tú istú činnosť vykonávať každý rok nanovo, ideme  aj proti  základnej hodnote permakultúry – starostlivosti o zem. Prírodne rašeliniská predstavujú unikátny ekosystém, ktorý na svoj vznik potreboval milióny rokov. Ťažba v súčasnosti prebieha rýchlejšie ako sa rašeliniská stíhajú obnovovať. Z toho je jasné, že ide o vyčerpateľný zdroj, o ktorý práve takýmto nezodpovedným prístupom čoskoro môžeme prísť.

Toto všetko  permakultúrny dizajnér pri návrhu záhrady berie do úvahy a  hľadá riešenia, ktoré bude s prírodou spolupracovať, nie jej odporovať. Napríklad vysadíme kamčatské čučoriedky, ktoré kyslú pôdu nepotrebujú, alebo si vytvoríme samostatný kompost, v ktorom bude prevažovať štiepka a hrabanka z ihličnatých stromov. Samozrejme rašeline a jej unikátnemu zloženiu sa to nevyrovná, ale získame aspoň primeranú náhradu, ktorá nebude drancovať prírodu. Alebo sa proste niektorých druhov rastlín vzdáme a pestujeme to, čo je pre našu záhradu typické – maliny, jahody, ríbezle,… Nakoniec výber je naozaj široký.

  1. Všetko záhradníči

Tak toto je môj obľúbený princíp. Ja by som ho aj nazvala princíp lenivého záhradníka. Prečo robiť všetko sám, keď môžete niekoho zúkolovať. Ale koho, keď deťom sa nechce a muž bude radšej robiť niečo v dielni?  Noo, keď sa rozhliadneme po dvore – máme tu ešte napríklad sliepky, husi, prasiatka… Áno, myslím to vážne! Nebudeme predsa chovať zvery len na mäso, pokiaľ u nás chcú žiť, nech si to odpracujú 😊.

Predstavte si, že máte lúku, z ktorej by ste radi urobili políčko alebo záhradu na pestovanie zeleniny. Normálne by vás to stálo kopu námahy, museli by ste najskôr pokosiť, náletové dreviny vyrezať, potom zorať, potom priniesť hnoj, zapracovať ho do pôdy a nakoniec zrotavátorovať. Uf, už teraz sa mi do toho nechce! Nebolo by lepšie sedieť niekde v tieni pod stromom a pozerať sa ako to robia za vás? Čo  to spraviť takto. Najskôr na tú lúku pošlete kozy a ovce. Kozy ohryzú všetky náletové dreviny a kríky, ovečky skosia trávnik.  Po nich môžete poslať husi, ktoré dokážu spásť nízku trávu. Keď si svoje odpracujú môže nastúpiť ťažká technika – prasiatka. Prasacie čumáčiky dokážu pôdu prerýľovať úplne perfektne a hlavne do hĺbky, v ktorej ešte stále neprevracajú pôdny život naruby, tak ako to robí pluh alebo hlboký rýľ. Teda pôdny život, ktorý má pracovať v tme a v hĺbke ostane dole a to čo má byť pod povrchom tam ostane. Okrem toho dokážu vyhrýzť aj tie najmenšie korienky burín spod zeme. Tu treba dať naozaj pozor, aby tam neostali príliš dlho, lebo by boli schopné pôdu úplne udupať a zničiť. Keď si spravia svoju prácu, môžeme im dať oddych a poslať poslednú výsadku a tou sú sliepky. Sliepočky svojimi hrabavými nohami dokážu krásne pôdu zrotavatorovať. Teda prehrabať do najmenších detailov. Okrem toho milujú kukly a larvy všetkých škodcov a neprajníkov našej záhrady.  Vajíčka pásaviek alebo také  slimačie vajíčka sú pre nich delikatesy. Nezabúdajme na to, že niečo do týchto pomocníkov vojde a niečo z nich samozrejme počas práce aj vyjde a tak každý tvor pôdu vyhnojí svojím špecifickým spôsobom. A vy si zatiaľ stále sedíte v tieni toho stromu a pozorujete ako sa u vás maká. Všetci sú šťastní, všetci sú spokojní a všetci sú aj najedení. Vašou úlohou potom je už iba celé toto políčko zamulčovať slamou a dajme tomu do slamy popichať zemiaky, sadenice tekvíc, paradajok, fazuľu a samozrejme pozbierať úrodu. No nie je to pohoda?

Alebo také lístie. Veľa záhradníkov prácne hrabe lístie a nosí na kompost a potom ten kompost zasa nosí pod stromy. Ale pozrime sa opäť ako to je v prírode. Takisto tam lístie spadne, ale nikto ho nehrabe,  nekompostuje ho na špeciálnom mieste. Ostáva tam, kde spadne a teda kde ho najviac treba – pod stromami.  A do jari už väčšinou o ňom ani neviete.  Pôda je napriek tomu humózna a voňavá.  Nechajme múdru prírodu urobiť prácu za nás, nakoniec my to už nevymyslíme lepšie ako ona. A o tom je vlastne celý tento princíp. Opäť bude našim hlavným pracovným nástrojom hlava a nie ruky. Treba pozorovať, rozmýšľať  a hľadať riešenia ako sa zbytočne nenadrieť.

No a o ďalších princípoch, zasa nabudúce.

Lenka

Share

Comments

  1. Vlado Blaščák says:

    To, čo vidím na úvodnej fotke, nie je permakultúra.
    Permakultúra musí byť trvalo udržateľná. A nie je trvalo udržateľné mulcovat štiepkou (nafta), slamou (nafta, pesti-herbi, ničenie zeme poľnohospodármi, vykrádanie živín z polí- potom u.h.a degradacia štruktúry pôdy…
    Uličky medzi záhonmi sú mŕtve, slnko tam nepracuje pre záhradu, ale proti nej. Pekná úroda na úkor zbytku Zeme….

    • Lenka says:

      Pekný deň Vlado, ďakujeme za názor.
      štiepka je skvelý materiál na mulčovanie práve preto lebo to pod ňou žije. Čo sa týka chodníčkov tam nechceme aby prerastala tráva.)Avšak po odhalení pôdy je pôda stále svieža, nemá problém. Ale je možné nechať aj trávové chodníčky a tie pravidelne kosiť. V permakultúre sa snažíme vždy využívať primerané technológie. Keď zostane príliš veľa konárov ktoré už nestíhame využiť na vyvýšené záhony, je štiepkovanie veľmi šikovné riešenie. Pesti-herbi – nepoužívame v žiadnej forme. Robíme všetko preto aby naša záhrada aj les pracovali v prospech Zeme. Mimochodm hore je ilustračný záber.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *